2. októbra 2017 Zuzana Slukova

Robo Mikla: V SuperStar som bol na vrchole môjho alkoholizmu

Robo Mikla: V SuperStar som bol na vrchole môjho alkoholizmu

Naposledy sa napil 26. júla 2012, čo znamená, že Robo Mikla (36) oslávil v lete piate výročie abstinencie. Urobil tak v kruhu priateľov, s tortou a nealkom.

Kým sme sa dostali k rozhovoru, visel na mobile, kde práve dražil mikinu. Kúpil ju v Amerike, vzniklo v nej niekoľko krásnych fotiek a teraz sa ju rozhodol venovať na dobrú vec – pomoci útulkom zvierat. Jeho život dnes vyzerá úplne inak.

So svojou kapelou hrá okolo 70 koncertov ročne, dva roky zasvätil detskému divadlu v Hnúšti, jeho povestnú reláciu Miklovica zastrešilo rádio Rebeca v Martine, prednáša o alkoholizme a od septembra žije detskou kapelou v Žiari nad Hronom, kde býva po smrti adoptívnej mamy s otcom Michalom (72).

„Zaujímavé,“ povie, kým stihnem zapnúť diktafón. „Na prvom liečení som sa pýtal jedného človeka, koľko trvá, kým sa alkoholik vráti do normálneho života a on mi povedal, že päť rokov. Vyšlo to na chlp presne. Všetky veci v mojom živote krásne zapadli do tohto termínu a vyústili do založenia mojej vysnenej firmičky, ktorá zastrešuje všetko, čo sa týka Miklu.“

Mnoho ľudí, ktorí neboli nikdy na ničom závislí, si myslí, že prestať drogovať, piť či fajčiť je ako lusknúť prstom, čím len dokazujú svoju neznalosť. Ty si mal ten chľast aj v genetickej výbave, tuším.

Genetika rozhodne zohráva určitú úlohu, lebo mozog je nejako nastavený. Moja biologická matka pila, keď som bol v jej tele a zrejme som sa narodil ako závislák, čiže som rodený alkoholik.

Pokiaľ mi je známe, mama zamrzla, ale de facto zomrela na alkohol, lebo sa jej to stalo pod jeho vplyvom. Potom som 18 rokov nútene nepil, medzi tým tam boli dva kolapsy, a to mi tak postupom času došlo, prečo boli také intenzívne.

Raz som sa opil ako desaťročný v tábore, keď som vedúcim v nestráženej chvíli ukradol cinzano. Kým na to prišli, vydrúľal som asi pol litra. Druhý kolaps bol v štrnástich na lyžiarskom. Ani v jednom prípade mi nebolo zle a až neskôr som pochopil, prečo moje telo reagovalo na alkohol tak pozitívne. Kolaps hovorím v tom zmysle, že som sa napil.

Rozumiem, ale čo si myslel pod nútene nepil?

Nemôžeš piť, lebo si dieťa viazané spoločnosťou a nik ti nenaleje. Pravda je taká, že ja som ten alkohol až do 18 naozaj nevyhľadával, neoslovil ma. Radšej som si dal trávu, dokonca sme sa delili na tých, čo pijú a čo fajčia. A potom, pamätám si to na deň presne, 6. decembra 1999 som vypil tri pivá a bolo to fajn. Takto som si šiel každý večer a už druhý rok od tohto dátumu som mal vážny problém.

Bol si hladinkový alebo kvartálny?

Kvartálny. Pitie, zastavenie ťahu, mesiac nič a potom zase štyri dni na ťahu. Už v tom druhom roku som bol v extrémnom stave, čo dokazuje aj to, že ma primárka záchrannej služby odporučila na liečenie v Záluží. Vydržal som tam desať dní, preskočil plot a šejhaj, pil som ďalej.

Toto trvalo trinásť rokov. Pil som, kým som vládal. Nemal som rád rum, vodku ani borovičku, ale tequilky, absinty, domovinu. Vždy sa to však začalo a končilo pivom ako brzdou.

Keď sme ťa spoznali v SuperStar, to si bol v akom štádiu?

Na vrchole môjho alkoholizmu. Mal som 24 a pil som veľa. V hoteli, kým sme dali kasting z užšieho výberu – Bystrica do stovky a zo stovky do päťdesiatky, som sa stihol trikrát opiť a ľudia ani netušili. Odspievali sme tuším Vodu, išiel som na tequilku s Kotuľovou maminou. Ona si dala jednu a ja zvyšných neviem koľko, takže vyhlásenie postupujúcich do stovky si už nepamätám vôbec.

Ja mám v živej pamäti poslednú tlačovku pred tvojím odchodom, kedy si ma odtiahol na bok s tým, že: „Felícia, dones mi nejaký chľast, lebo sa tu zbláznim.“ Odmietla som.

A dobre si urobila. Ľudia si myslia, že činia dobrý skutok, keď dajú alkoholikovi piť, drobné na chľast, alebo ho zbierajú zo zeme. Nie, to nie je pomoc.

Napriek tomu ťa zo súťaže vylúčili.

Ľudia sa často pýtajú, či ma vylúčili. Nie, ja som odišiel, lebo som sa chcel ísť nadrbať, nič viac ma nezaujímalo. Toto je typický obraz fatality alkoholizmu, vieš, že máš pred sebou neskutočnú šancu a môžeš niečo veľké dokázať, proste zlatý háčik, ale ty naň neskočíš, lebo ten hrdzavý vedľa sa ti páči viac. Nevieš prečo, ale je lepší.

Koľkokrát si bol na liečení?

Absolvoval som iba dve seriózne liečenia. V spomínanom Záluží v roku 2001, ktoré nevyšlo, antabus som dvakrát prepil. Druhé o deväť rokov neskôr, v roku 2010 v Košiciach. Poctivo som si odkrútil tri mesiace, ešte som si dobrovoľne pridal týždeň, lebo sa mi tam páčilo.

Bola to štandardná režimová liečba príjemná v tom, že sme nemuseli absolvovať pracovné terapie, išlo hlavne o psychologickú terapiu, rozhovory, analýzu, písanie denníka, režim, a to som zvládal najlepšie. Dokonca som bol najlepší v rámci ich bodových hodnotení…

… cítim, že teraz príde nejaké ale…

… ale predposledný deň som si zapol telefón, čo som nesmel, našli mi ho a vtedy mi sestrička povedala: „Na toto si dávajte pozor, môže to byť obraz vašej abstinencie. Pôjdete super, super, super a ktovie prečo, zrazu zlyháte.“

Mala pravdu. Odišiel som z liečebne a do 10 dní som bol opitý znova. No a potom som pil ešte do toho 2012. V roku 2011 som odišiel do Ameriky a 26. 7. 2012 som sa napil posledný raz.

V Amerike si pil?

Asi pol roka.

Tam je to ťažké, alkohol v papierovom vrecúšku.

Hlavne drahé. Tým, že som tam večer aj hrával zábavy, diskotéky, koncerty, bolo veľa príležitostí, lebo komu zoberú ľudia drink? Barmanovi a účinkujúcemu. Miestami sa mi darilo vyhýbať, ale môj zdravotný stav, lebo hovoríme o chorobe, nebol dobrý, do dvoch, troch dní som bol opitý.

Bavíme sa o pečeňových testoch?

Nie, s týmto som nemal nikdy problém, myslím psychický stav v rámci diagnózy F10 – alkoholizmus. Nezvládal som to. V tom júli to bolo tak, že už ma to veľmi tlačilo, hrozilo, že v Amerike nebudem môcť zostať, tak som to začal riešiť seriózne a nastúpil do protialkoholických kurzov, ktoré ma hlboko zaujali.

Tento proces ma nakopol, po roku triezvoty som štúdium ešte zintenzívnil, preto o tom dnes môžem prednášať. No a potom to už išlo viac-menej samo.

Posledné opitie bolo cielené, že ešte raz a končím?

Nie, to bola normálna nadrbávka na Slovensku, tak to vyšlo. Po tejto opici prišli silné ultimáta, keď som vedel, že už sa to nebude dať.

Teraz pomáhaš druhým a ako si spomenul, prednášaš na základných a stredných školách.

Fungujem aj v podobe súkromnej poradenskej činnosti. Ľudia sa mi sami hlásia, ja si vyberiem s kým a zatiaľ som sa takto bavil s tromi ľuďmi. Jeden je zatiaľ úspešný abstinent, dvaja mi stále recidivujú. Na to, aby človek prestal piť, musí byť duševne pripravený. Ľudia sú naučení hovoriť, že to je len o tele, pevnej vôli a to je, žiaľ, omyl. Dôležitú úlohu tu zohráva to, ako dotyčný uvažuje, ako vidí svet a ako chce žiť.

A čo tie školské prednášky? Vidíš konkrétne výsledky?

Okrem piesní a debaty mám pre ne pripravené situácie zo života alkoholika, aby decká začali byť vzdelávané nie systémom – Bu, bu, bu, nepite!, ale aby vedeli, čo to je stať sa alkoholikom, čo to je ochorieť. Umelo ich vystavujem týmto situáciám a počítam, že sa na 70 percent dostanú do pocitu, kedy pochopia, že byť alkoholikom nie je sranda a že žiť s alkoholikom je tiež problém.

Snažím sa ich vzdelávať o chorobe, ktorá sa u nás paradoxne stala národným športom. K základným a stredným školám by som rád pridal aj vysoké. A či vidím výsledky? Mám veľmi dobré reakcie, ozývajú sa cez sociálne siete aj maily, reagujú priamo po prednáške.

To sú často aj slzy, objatia, vysvetľovania, vždy sa tam nájde niekto, kto to prežíva doma a tomu dieťaťu sa konečne uľaví, lebo zrazu je tam niekto, komu sa to nehanbí povedať.

To je užitočná činnosť, otázka znie, či si sa za tých päť rokov ty ocitol v situácii, že prišla chuť, ale odolal si. Ako?

Takú veľkú chuť, aby som musel odolávať, som, našťastie, doteraz nemal, ale v nebezpečnej situácii som sa ocitol. Bol som v partii, kde sa zrazu začalo šialene piť, oheň, gitara, kolovali fľašky.

Prvé, čo mi prebehlo hlavou, ale naozaj len na sekundu, ako si vypiť, aby sa o tom nik nedozvedel? V tej sekunde som sa zdvihol a šiel preč. Bol to pre mňa zaujímavý poznatok, lebo ja som mal vždy problém odísť od alkoholu. Nastával vo mne psychický tlak s jedinou túžbou opiť sa.

Tentoraz to bolo iné. Čím ďalej som bol od toho miesta, tým som bol pokojnejší, cítil som sa v bezpečí. Už som si predstavoval doma posteľ, televízor, tyčinky.

Kamaráti ťa nezdržiavali, že veď daj si za jeden, ako to bežne mnohí robia?

Nie. Udialo sa to v mojom štvrtom roku triezvoty a ja som povedal: „Kamarát, musím ísť preč, lebo všeličo mi lieta hlavou.“ A tým, že tam bola partia ľudí, ktorí ma poznali, vedeli, pochopili. Chalanisko ma objal a povedal: „Jasné, bež!“ Tam som sa zachránil a odvtedy som nič podobné nezažil.

Teraz budem trochu provokovať, ale nedá mi. Vedel by si porovnať, hoci pitie je jasný zabijak, pozitíva a negatíva života s pitím a bez neho?

Začnem jednoducho – Slovensko si musí uvedomiť, že alkoholizmus je choroba ako hocaká iná, a čo môže byť dobré na chorobe? Keď sa chceme zamyslieť, tak áno, presne o tom bol môj dnešný status na facebooku – o čom vlastne bolo tých 13 rokov blúdenia?

Dobré na tom je, že človek dostane isté poznanie, lebo sa dostane do situácií, do ktorých sa štandardne nedostane a v momente, keď ich začne riešiť, musí nájsť silu, ktorú predtým hľadať nemusel. Musí hľadať poznatky, kontakty, proste zrazu musíš niečo robiť, lebo je zle, čiže to je to pozitívne.

A vysvetľovať negatíva? Rozbije ti to život. Úplne. Predvčerom mi jeden vynukoval, že aspoň pivo si daj, tak som mu povedal: „Počúvaj, tebe je to teraz smiešne, ale mne to zničilo život v istom čase a mohlo ma to priamo zabiť.“ Prekvapený stíchol.

Máš nejaké fyzické následky?

Mám šťastie od Boha, že mám dobrú genetiku, zrejme aj tá rodičovská genéza ma dobre pripravila, lebo bio rodičia chľastali ako divosi. Pečeňové testy mám v poriadku, telo mi funguje super. Ak sa bavíme o dôsledkoch alkoholizmu, bolo hlúpe, že som sadol za volant a vybúral som sa, to je tá havária za Markízou.

Odvtedy mám trošku problémy s chrbticou, nepripútaný som sa gúľal asi 60 metrov, takže ak toto rátame, áno, mám fyzické následky. Bolia ma lakte, kĺby, miesta, ktoré som si opitý poobíjal, popadal. V Bardejove som raz tak padol, že som sa ráno zobudil s rukou čiernou od zápästia po rameno.

Inak si myslím, že som zatiaľ veľmi neosprostel, i keď sem-tam badám, že hlbšie zamyslenie mi dlhšie trvá, občas som nepohotový a neobratný v myslení. Keď som abstinoval, mával som obdobia, keď som mal problém rozprávať. Lekári hovorili, že je to možné, že sa tie centrá nejakým spôsobom kriesili, týždeň, dva to trvalo.

Tvorivejší si bol vtedy alebo teraz?

Teraz som určite tvorivejší. Áno, na svete je zopár diel, ktoré stvorili umelci pod vplyvom, ale sú to skôr výnimky. Ja zastávam názor, že nie je frajerina tvoriť pod vplyvom, ale triezvy. Stalo sa mi párkrát, že som si po opici prečítal po sebe nejaké básničky a nebolo to bohviečo. Mám to aj v jednej básni z mojej zbierky S triezvou hlavou viac jasné…

Po tom, čo ti pred tromi rokmi zomrela adoptívna mama, si sa vrátil do Žiaru nad Hronom, kde bývaš s adoptívnym otcom.

Hej, s otcom sme, bačujeme spolu. Všetci moji spolužiaci, starší aj mladší, si už zadovážili rodiny a deti. Ja psa a je nám spolu veľmi dobre.

Ste si teraz bližší?

Určite. Hovoril mi, že prvého pol roka sa ešte v noci budieval a počúval, ako som prišiel domov, ako chodím, či nie som opitý, ale už to prešlo, dnes spáva pokojne. Akceptuje ma. A ja sa mu usilujem venovať, koľko mi čas dovolí. Chodievame spolu do wellness do Vyhní, brávam ho občas na prednášky a koncerty.

On sa zase stará o domácnosť, rozumieme si. Akurát som ho musel naučiť dôsledky tzv. suchého pitia, ktoré stále mávam. Je to otázka mozgu a opakujú sa zhruba v tých intervaloch, keď som ťahal alkoholické šnúry. Sú to zažité mechanizmy, a preto, hoci nepijem, som sem-tam nepríjemný, hnusný, nervózny, zlý a prekážam aj sám sebe.

Musel som ho naučiť to rozpoznávať, lebo boli situácie, že som vtedy zvýšil hlas, pohádali sme sa a potom sme sa jeden druhému ospravedlňovali. Dá sa to naučiť, len treba vedieť, že ten váš abstinujúci alkoholik bude doma občas nepríjemný, lebo skrátka pil by, ale nechce.