Robo Mikla: Otvorený rozhovor o démonoch z minulosti. Mal som šťastie!

Robo Mikla: Otvorený rozhovor o démonoch z minulosti. Mal som šťastie!

Zabávame sa na tom, koľko toho kto vypil, tľapkáme ho po pleci, aby si ešte dal, že bude zábava. Fičia opité vtipy východniarov. Prečo si takýmto štýlom nerobia ľudia žarty z rakoviny?

Väčšina si ho pamätá ako rebela, ktorý odstúpil pod vplyvom v siedmom finálovom kole prvej slovenskej SuperStar. Dnes oslavuje Robo Mikla (36) päť rokov bez jedinej kvapky. Napriek tomu sa ráno občas prebudí s opicou.

Moja biologická matka bola alkoholička. Pila aj počas tehotenstva. Ja som sa opitý vlastne narodil, s triaškou, podvyživený, s oslabenou imunitou. “

„Závislosť má u každého vlastný scenár. Ja som bol kvartálny pijan. Väčšinou som vydržal 28-30, nanajvýš 50 dní bez alkoholu. Potom sa v priebehu pol hodiny zotmelo a bol som „na šnúre“ 5 dní v kuse. Potom som sa týždeň regeneroval, plakal v ťažkých stavoch depresie, týždeň som si užíval, že som triezvy, a dúfal, že to vydržím. Ďalší týždeň už prichádzali démoni a do mesiaca som bol dole. Pil som celých 13 rokov. Najdlhšie som vydržal triezvy pol roka s jedným prerušením po 3 mesiacoch.”

Keď ste išli do SuperStar, uvedomovali ste si, že už ste chorý?

Áno, bol som už po dvoch psychiatrických liečeniach. Do súťaže som išiel s tým, že si to užijem ako najväčší žúr, všetko utratím, prepijem, prefetujem a potom sa zastrelím. Kým z toho bude biznis, rád do toho pôjdem, a keď nebudem vládať, ukončím to. Mal som aj objednanú zbraň, našťastie, nekúpil som ju.

Kedy sa to zlomilo?

Opitý som nabúral tesne vedľa autobusovej zastávky. Bolo to v nedeľu o druhej ráno. Napadlo mi, čo by sa stalo, keby to bolo cez deň. To bol asi prvý zlom. Pred týmto incidentom som bol jednoducho rocker a rocker chľastá, no a čo. Vedel som, že to nie je v poriadku, no vždy som si to zdôvodnil. Po oboch trojmesačných liečbach som sa do dvoch týždňov po prepustení zasa opil. Nestačilo.

Kedy vás prešla chuť na alkohol?

Odišiel som do Ameriky. Za láskou. A hoci tá vzťahová ihneď stroskotala, dokázal som to, v čo už nikto nedúfal. Volal som odtiaľ manažérke s plačom a otázkou, či si vie predstaviť, že by som aspoň rok vydržal nepiť. Veľmi som po tom túžil. A vďaka dvom skvelým ľuďom, ktorých som tu spoznal, som to dokázal. Dali mi prácu, ktorá ma dostatočne fyzicky unavila. Robil som s drevom, smetiara, upratoval som… Nemusel som nič riešiť. Jednoduchá stereotypná činnosť, po ktorej som si ľahol rovno do postele. Bez stresu.

Relax pri pohári vína? Pozor, aby vám nenarušil spánok. A nielen to!  

Na Slovensku ste to neskúšali?

Nie. Jedna vec je, že v Amerike ma nikto nepoznal. Druhý podstatný rozdiel sú podmienky, ktoré tam poskytujú zadlženým závislým, čo chcú pracovať. Náš systém ma veľmi hnevá a nechápem ho. Alkoholici sú v začarovanom kruhu. Nemajú peniaze ani zaplatené zdravotné poistene. Na krku však majú exekútora, ktorý chce peniaze, a keďže sú chorí, nie sú schopní chodiť do práce a zarobiť si ich. A liečba? Na tú nemajú nárok! Hoci alkoholizmus je klasifikovaný ako diagnóza F10, nedá sa na chorobu odvolať. Problémom sú aj liečebne. Jasné, že režimovej liečbe sa treba prispôsobiť, no závislosť má milión foriem, no oni pristupujú k všetkým podľa jedného vzorca.

FotoShooting pre časopis Zdravie si pozrite vo FOTOGALÉRII. Autor: Robo Hubač

V čom to bolo iné?

V ukážkovom systéme. Závislý, ktorý sa začne liečiť, dostane určitý čas na preukázanie toho, že liečbu dodržiava a pracuje na sebe. Od druhého levelu mu plynú benefity. Ak abstinuje päť alebo šesť rokov, prácu dostane. Prípadne má právo vziať si neplatené voľno na doliečovací proces. Môže sa dať znovu zavrieť, preliečiť sa. Zamestnávateľ a štát to vítajú, pretože sa staráte o svoje zdravie. Tam sa môžete vrátiť do života a nie pomýšľať na samovraždu, lebo nevidíte iné riešenie. Keď vám exekútor volá každé druhé ráno, nemáte veľmi chuť byť triezvy.

Vám volal?

Jasné! Keby mi z neba nespadlo pár anjelov strážnych, tak to nezvládnem.

Mohli urobiť niečo vaši rodičia, aby vás pred tým uchránili?

Alkoholová závislosť funguje jasne. Keď raz začnete piť a prekročíte hranicu, kedykoľvek prestanete a znova siahnete po poháriku, nezačínate odznova, ale v bode, kde ste prestali. Moja biologická matka bola alkoholička. Pila aj počas tehotenstva. Ja som sa opitý vlastne narodil, s triaškou, podvyživený, s oslabenou imunitou.

A čo vaša adoptívna rodina? Otec bol krčmárom.

V nej nik nepochybil. Otec poňal svoju profesiu vzorne a pre prípad, že by niekto tvrdil opak, musím ho teraz „bonznúť“. Vždy mal pod pultom naliatu malinovku, aby známych oklamal, že si s nimi na vyzvanie pripije alkoholom. Obaja boli abstinenti, ktorí si štrngli nanajvýš štyrikrát do roka. Už po jednom poháriku sa otec usmieval a mame prišlo zle. Ja som osemnásť rokov nepil. Alkohol mi nechutil. Víno bolo kyslé, pálenka hnusne ostrá, pivo horké.

A potom vám zrazu začalo chutiť?

Na Mikuláša v roku 1999 som hral v predstavení čerta, kamaráti ma volali na pivo. Myslel som, že si ho nedám, no neviem prečo, v ten deň mi zachutilo. Vypil som jedno, druhé, tretie a prišlo mi tak príjemne. U niekoho to ide postupne, u mňa zo dňa na deň. Cverna bola nastavená. Závislosť pokračovala tam, kde „v bruchu“ skončila.

Ste päť rokov čistý. Prečo pomáhate ľuďom prekonať závislosť?

Pre abstinujúceho alkoholika je priam nutnosťou pomáhať ďalším boriť sa so závislosťou. Viem, čo sa s ním deje, ako mu pomôcť, a zároveň mám pred očami negatíva, čo ma udržuje v strehu. Mozog má zaujímavú funkciu, vytesní zlé zážitky. A tak vždy hrozí, že do toho znova spadnete.

Majú význam prednášky v školách? Zachránia niekoho?

Deťom chýbajú vzory. Spoluzávislosť, to je to, čo väčšinu z nich osloví. Vtedy im začne dochádzať, že to zažili. Vidia spolužiaka, kamaráta alebo seba v modelových situáciách, ktoré počas prednášky vytváram. Potom už nemusím nič dodať. V miestnosti nastane trpké dusno a ja ho mám rád, lebo v tej chvíli viem, že som im ukázal diabolskú tvár alkoholu a oni ju uvideli.

Z prednášky Démon doby. Foto: Archív R.M.

Máte od nich reakciu?

Silnú. Po každej prednáške za mnou prídu a plačú. Dovtedy to v sebe držali, pretože sa hanbili. Niektorí až vtedy pochopia súvislosti. Pýtajú sa, ako pomôcť blízkym, čo majú robiť. Ale nemôžu robiť nič, len ho nechať tak. Sám sa musí prebrať.

Stačí mať pevnú vôľu?

Kdeže, to je fáma! Vôľové centrum je prvé, ktoré alkohol odpáli. Jednoduchá skúška správnosti: Keby sme mali pevnú vôľu, tak predsa nepijeme. Alkoholik musí sám zistiť, čo potrebuje, čo mu pomôže, aby sa udržal triezvy. A to je problém! Ak to nájdete, prestať už je hračka.

Ako zvládate stres? Nemáte chuť spláchnuť ho?

Na Slovensku sa u mňa systematicky opakuje stále málo známy syndróm„dry drunk“, v preklade nasucho opitý. Zrazu sa správate ako opitý debil, no nič ste pritom nevypili. Ste agresívny, zlostný, nervózny na seba aj na druhých.

A vtedy príde chuť? 
Absolútne nejde o chuť. Som nervózny, lebo kedysi by som si v takej chvíli dal. Viem, že sa nenapijem, no mozog beží a na podnety, na ktoré by som za normálnych okolností reagoval v pohode a s nadhľadom, reagujem agresívne a pesimisticky. Je to akási pamäťová stopa. Niekedy sa mi dokonca stane, že sa na ďalší deň zobudím s pocitmi, aké som mával po prepitej noci. Sucho v ústach, bolesť hlavy a strašná chuť na sex.

Ako často to na vás príde?

To závisí od psychického vypätia. Keď je veľa stresu, aj každé dva týždne a trvá to presne tak dlho, ako som píjaval, takže aj tri, štyri dni.

Čo vám vtedy pomáha?

Keď to príde a viem, že nebude dobre, pár ľuďom zavolám, že som včera chľastal a oni už vedia. Radšej idem preč, ako prísť domov a robiť nervy sebe aj otcovi. Vyveziem sa do lesa, tam prespím, potom sa idem kúpať. Potrebujem sa odmeniť, byť k sebe dobrý. Prípadne trávim čas s najbližšími – s chalanmi z kapely, s mojou manažérkou Zuzkou alebo s priateľkou. Láska a neha odbúrajú zlé myšlienky. A sex ich prehodí úplne niekde inde.

Robo sa dnes nenudí a srší spokojnosťou. Koncertuje, skladá, prednáša na školách o hrozbách alkoholizmu, vyučuje tvorivú dramatiku a vedie detský divadelný krúžok. Foto: archív R.M.

Veríte si, že sa už nenapijete?

Hociktorý abstinujúci alkoholik môže opäť padnúť. Dnes tu budem hrdinsky rozprávať a zajtra sa mi to stane. Teším sa z každého dňa, keď ráno vstanem, som v pohode a nemám chuť na pohárik. A tak je to už päť rokov. No viem o jednej jedinej veci, keď by som to asi urobil.

Akej?

Keby som nevedel, čo je s mojim blízkymi. Keby ich uniesli, zmizli by, čokoľvek… Stačí mi, že mi milovaný človek tri hodiny nedvíha telefón! Ak by to malo trvať deň, uf…

Pociťujete zdravotné následky? Poznačila vám závislosť imunitu?

Mal som šťastie. Alkohol mi nepoškodil žiadne orgány. Čo sa týka imunity, u mňa je to jasné už od narodenia a FAS (fetálneho alkoholového syndrómu, pozn. red.). Mám odsledované, že keď je viac stresu, viróza na mňa ľahko skočí. Jediné, čo ma dlhodobo trápi, sú polypy v nose a dýchacie cesty. Som alergický na peľ, takže kvapky nosím všade so sebou.

Ste dobrý pacient?

Najskôr skúšam všetky prírodné vitamínové bomby, citróny, pomaranče, cibuľu, cesnak. Ak mám dlhšie problémy, idem k lekárovi a poctivo užívam lieky. Ale to je maximálne dvakrát do roka.

Žarty?

Keby bola u nás vyššia úroveň osvety o možných rizikách alkoholu a závislosti, náš národ by sa toľko nesmial! Tí, čo nepijú, sú spoluzávislí rodinných príslušníkov, čo pijú. Aj oni potrebujú pomoc.

Sledujte VIDEO s Robovým odkazom všetkým, ktorí sa po práci chystajú na pohárik

Okrem skladania piesní tvorí aj poéziu. Zbierku básní Maliar slov vydal pod menom od biologických rodičov, Vojtech Zenka. Niekoľko nám ich pre vás v redakcii nechal 😉 Chcete získať jednu z nich podpísanú Robom? 

 

Robo Mikla: V SuperStar som bol na vrchole môjho alkoholizmu

Robo Mikla: V SuperStar som bol na vrchole môjho alkoholizmu

Naposledy sa napil 26. júla 2012, čo znamená, že Robo Mikla (36) oslávil v lete piate výročie abstinencie. Urobil tak v kruhu priateľov, s tortou a nealkom.

Kým sme sa dostali k rozhovoru, visel na mobile, kde práve dražil mikinu. Kúpil ju v Amerike, vzniklo v nej niekoľko krásnych fotiek a teraz sa ju rozhodol venovať na dobrú vec – pomoci útulkom zvierat. Jeho život dnes vyzerá úplne inak.

So svojou kapelou hrá okolo 70 koncertov ročne, dva roky zasvätil detskému divadlu v Hnúšti, jeho povestnú reláciu Miklovica zastrešilo rádio Rebeca v Martine, prednáša o alkoholizme a od septembra žije detskou kapelou v Žiari nad Hronom, kde býva po smrti adoptívnej mamy s otcom Michalom (72).

„Zaujímavé,“ povie, kým stihnem zapnúť diktafón. „Na prvom liečení som sa pýtal jedného človeka, koľko trvá, kým sa alkoholik vráti do normálneho života a on mi povedal, že päť rokov. Vyšlo to na chlp presne. Všetky veci v mojom živote krásne zapadli do tohto termínu a vyústili do založenia mojej vysnenej firmičky, ktorá zastrešuje všetko, čo sa týka Miklu.“

Mnoho ľudí, ktorí neboli nikdy na ničom závislí, si myslí, že prestať drogovať, piť či fajčiť je ako lusknúť prstom, čím len dokazujú svoju neznalosť. Ty si mal ten chľast aj v genetickej výbave, tuším.

Genetika rozhodne zohráva určitú úlohu, lebo mozog je nejako nastavený. Moja biologická matka pila, keď som bol v jej tele a zrejme som sa narodil ako závislák, čiže som rodený alkoholik.

Pokiaľ mi je známe, mama zamrzla, ale de facto zomrela na alkohol, lebo sa jej to stalo pod jeho vplyvom. Potom som 18 rokov nútene nepil, medzi tým tam boli dva kolapsy, a to mi tak postupom času došlo, prečo boli také intenzívne.

Raz som sa opil ako desaťročný v tábore, keď som vedúcim v nestráženej chvíli ukradol cinzano. Kým na to prišli, vydrúľal som asi pol litra. Druhý kolaps bol v štrnástich na lyžiarskom. Ani v jednom prípade mi nebolo zle a až neskôr som pochopil, prečo moje telo reagovalo na alkohol tak pozitívne. Kolaps hovorím v tom zmysle, že som sa napil.

Rozumiem, ale čo si myslel pod nútene nepil?

Nemôžeš piť, lebo si dieťa viazané spoločnosťou a nik ti nenaleje. Pravda je taká, že ja som ten alkohol až do 18 naozaj nevyhľadával, neoslovil ma. Radšej som si dal trávu, dokonca sme sa delili na tých, čo pijú a čo fajčia. A potom, pamätám si to na deň presne, 6. decembra 1999 som vypil tri pivá a bolo to fajn. Takto som si šiel každý večer a už druhý rok od tohto dátumu som mal vážny problém.

Bol si hladinkový alebo kvartálny?

Kvartálny. Pitie, zastavenie ťahu, mesiac nič a potom zase štyri dni na ťahu. Už v tom druhom roku som bol v extrémnom stave, čo dokazuje aj to, že ma primárka záchrannej služby odporučila na liečenie v Záluží. Vydržal som tam desať dní, preskočil plot a šejhaj, pil som ďalej.

Toto trvalo trinásť rokov. Pil som, kým som vládal. Nemal som rád rum, vodku ani borovičku, ale tequilky, absinty, domovinu. Vždy sa to však začalo a končilo pivom ako brzdou.

Keď sme ťa spoznali v SuperStar, to si bol v akom štádiu?

Na vrchole môjho alkoholizmu. Mal som 24 a pil som veľa. V hoteli, kým sme dali kasting z užšieho výberu – Bystrica do stovky a zo stovky do päťdesiatky, som sa stihol trikrát opiť a ľudia ani netušili. Odspievali sme tuším Vodu, išiel som na tequilku s Kotuľovou maminou. Ona si dala jednu a ja zvyšných neviem koľko, takže vyhlásenie postupujúcich do stovky si už nepamätám vôbec.

Ja mám v živej pamäti poslednú tlačovku pred tvojím odchodom, kedy si ma odtiahol na bok s tým, že: „Felícia, dones mi nejaký chľast, lebo sa tu zbláznim.“ Odmietla som.

A dobre si urobila. Ľudia si myslia, že činia dobrý skutok, keď dajú alkoholikovi piť, drobné na chľast, alebo ho zbierajú zo zeme. Nie, to nie je pomoc.

Napriek tomu ťa zo súťaže vylúčili.

Ľudia sa často pýtajú, či ma vylúčili. Nie, ja som odišiel, lebo som sa chcel ísť nadrbať, nič viac ma nezaujímalo. Toto je typický obraz fatality alkoholizmu, vieš, že máš pred sebou neskutočnú šancu a môžeš niečo veľké dokázať, proste zlatý háčik, ale ty naň neskočíš, lebo ten hrdzavý vedľa sa ti páči viac. Nevieš prečo, ale je lepší.

Koľkokrát si bol na liečení?

Absolvoval som iba dve seriózne liečenia. V spomínanom Záluží v roku 2001, ktoré nevyšlo, antabus som dvakrát prepil. Druhé o deväť rokov neskôr, v roku 2010 v Košiciach. Poctivo som si odkrútil tri mesiace, ešte som si dobrovoľne pridal týždeň, lebo sa mi tam páčilo.

Bola to štandardná režimová liečba príjemná v tom, že sme nemuseli absolvovať pracovné terapie, išlo hlavne o psychologickú terapiu, rozhovory, analýzu, písanie denníka, režim, a to som zvládal najlepšie. Dokonca som bol najlepší v rámci ich bodových hodnotení…

… cítim, že teraz príde nejaké ale…

… ale predposledný deň som si zapol telefón, čo som nesmel, našli mi ho a vtedy mi sestrička povedala: „Na toto si dávajte pozor, môže to byť obraz vašej abstinencie. Pôjdete super, super, super a ktovie prečo, zrazu zlyháte.“

Mala pravdu. Odišiel som z liečebne a do 10 dní som bol opitý znova. No a potom som pil ešte do toho 2012. V roku 2011 som odišiel do Ameriky a 26. 7. 2012 som sa napil posledný raz.

V Amerike si pil?

Asi pol roka.

Tam je to ťažké, alkohol v papierovom vrecúšku.

Hlavne drahé. Tým, že som tam večer aj hrával zábavy, diskotéky, koncerty, bolo veľa príležitostí, lebo komu zoberú ľudia drink? Barmanovi a účinkujúcemu. Miestami sa mi darilo vyhýbať, ale môj zdravotný stav, lebo hovoríme o chorobe, nebol dobrý, do dvoch, troch dní som bol opitý.

Bavíme sa o pečeňových testoch?

Nie, s týmto som nemal nikdy problém, myslím psychický stav v rámci diagnózy F10 – alkoholizmus. Nezvládal som to. V tom júli to bolo tak, že už ma to veľmi tlačilo, hrozilo, že v Amerike nebudem môcť zostať, tak som to začal riešiť seriózne a nastúpil do protialkoholických kurzov, ktoré ma hlboko zaujali.

Tento proces ma nakopol, po roku triezvoty som štúdium ešte zintenzívnil, preto o tom dnes môžem prednášať. No a potom to už išlo viac-menej samo.

Posledné opitie bolo cielené, že ešte raz a končím?

Nie, to bola normálna nadrbávka na Slovensku, tak to vyšlo. Po tejto opici prišli silné ultimáta, keď som vedel, že už sa to nebude dať.

Teraz pomáhaš druhým a ako si spomenul, prednášaš na základných a stredných školách.

Fungujem aj v podobe súkromnej poradenskej činnosti. Ľudia sa mi sami hlásia, ja si vyberiem s kým a zatiaľ som sa takto bavil s tromi ľuďmi. Jeden je zatiaľ úspešný abstinent, dvaja mi stále recidivujú. Na to, aby človek prestal piť, musí byť duševne pripravený. Ľudia sú naučení hovoriť, že to je len o tele, pevnej vôli a to je, žiaľ, omyl. Dôležitú úlohu tu zohráva to, ako dotyčný uvažuje, ako vidí svet a ako chce žiť.

A čo tie školské prednášky? Vidíš konkrétne výsledky?

Okrem piesní a debaty mám pre ne pripravené situácie zo života alkoholika, aby decká začali byť vzdelávané nie systémom – Bu, bu, bu, nepite!, ale aby vedeli, čo to je stať sa alkoholikom, čo to je ochorieť. Umelo ich vystavujem týmto situáciám a počítam, že sa na 70 percent dostanú do pocitu, kedy pochopia, že byť alkoholikom nie je sranda a že žiť s alkoholikom je tiež problém.

Snažím sa ich vzdelávať o chorobe, ktorá sa u nás paradoxne stala národným športom. K základným a stredným školám by som rád pridal aj vysoké. A či vidím výsledky? Mám veľmi dobré reakcie, ozývajú sa cez sociálne siete aj maily, reagujú priamo po prednáške.

To sú často aj slzy, objatia, vysvetľovania, vždy sa tam nájde niekto, kto to prežíva doma a tomu dieťaťu sa konečne uľaví, lebo zrazu je tam niekto, komu sa to nehanbí povedať.

To je užitočná činnosť, otázka znie, či si sa za tých päť rokov ty ocitol v situácii, že prišla chuť, ale odolal si. Ako?

Takú veľkú chuť, aby som musel odolávať, som, našťastie, doteraz nemal, ale v nebezpečnej situácii som sa ocitol. Bol som v partii, kde sa zrazu začalo šialene piť, oheň, gitara, kolovali fľašky.

Prvé, čo mi prebehlo hlavou, ale naozaj len na sekundu, ako si vypiť, aby sa o tom nik nedozvedel? V tej sekunde som sa zdvihol a šiel preč. Bol to pre mňa zaujímavý poznatok, lebo ja som mal vždy problém odísť od alkoholu. Nastával vo mne psychický tlak s jedinou túžbou opiť sa.

Tentoraz to bolo iné. Čím ďalej som bol od toho miesta, tým som bol pokojnejší, cítil som sa v bezpečí. Už som si predstavoval doma posteľ, televízor, tyčinky.

Kamaráti ťa nezdržiavali, že veď daj si za jeden, ako to bežne mnohí robia?

Nie. Udialo sa to v mojom štvrtom roku triezvoty a ja som povedal: „Kamarát, musím ísť preč, lebo všeličo mi lieta hlavou.“ A tým, že tam bola partia ľudí, ktorí ma poznali, vedeli, pochopili. Chalanisko ma objal a povedal: „Jasné, bež!“ Tam som sa zachránil a odvtedy som nič podobné nezažil.

Teraz budem trochu provokovať, ale nedá mi. Vedel by si porovnať, hoci pitie je jasný zabijak, pozitíva a negatíva života s pitím a bez neho?

Začnem jednoducho – Slovensko si musí uvedomiť, že alkoholizmus je choroba ako hocaká iná, a čo môže byť dobré na chorobe? Keď sa chceme zamyslieť, tak áno, presne o tom bol môj dnešný status na facebooku – o čom vlastne bolo tých 13 rokov blúdenia?

Dobré na tom je, že človek dostane isté poznanie, lebo sa dostane do situácií, do ktorých sa štandardne nedostane a v momente, keď ich začne riešiť, musí nájsť silu, ktorú predtým hľadať nemusel. Musí hľadať poznatky, kontakty, proste zrazu musíš niečo robiť, lebo je zle, čiže to je to pozitívne.

A vysvetľovať negatíva? Rozbije ti to život. Úplne. Predvčerom mi jeden vynukoval, že aspoň pivo si daj, tak som mu povedal: „Počúvaj, tebe je to teraz smiešne, ale mne to zničilo život v istom čase a mohlo ma to priamo zabiť.“ Prekvapený stíchol.

Máš nejaké fyzické následky?

Mám šťastie od Boha, že mám dobrú genetiku, zrejme aj tá rodičovská genéza ma dobre pripravila, lebo bio rodičia chľastali ako divosi. Pečeňové testy mám v poriadku, telo mi funguje super. Ak sa bavíme o dôsledkoch alkoholizmu, bolo hlúpe, že som sadol za volant a vybúral som sa, to je tá havária za Markízou.

Odvtedy mám trošku problémy s chrbticou, nepripútaný som sa gúľal asi 60 metrov, takže ak toto rátame, áno, mám fyzické následky. Bolia ma lakte, kĺby, miesta, ktoré som si opitý poobíjal, popadal. V Bardejove som raz tak padol, že som sa ráno zobudil s rukou čiernou od zápästia po rameno.

Inak si myslím, že som zatiaľ veľmi neosprostel, i keď sem-tam badám, že hlbšie zamyslenie mi dlhšie trvá, občas som nepohotový a neobratný v myslení. Keď som abstinoval, mával som obdobia, keď som mal problém rozprávať. Lekári hovorili, že je to možné, že sa tie centrá nejakým spôsobom kriesili, týždeň, dva to trvalo.

Tvorivejší si bol vtedy alebo teraz?

Teraz som určite tvorivejší. Áno, na svete je zopár diel, ktoré stvorili umelci pod vplyvom, ale sú to skôr výnimky. Ja zastávam názor, že nie je frajerina tvoriť pod vplyvom, ale triezvy. Stalo sa mi párkrát, že som si po opici prečítal po sebe nejaké básničky a nebolo to bohviečo. Mám to aj v jednej básni z mojej zbierky S triezvou hlavou viac jasné…

Po tom, čo ti pred tromi rokmi zomrela adoptívna mama, si sa vrátil do Žiaru nad Hronom, kde bývaš s adoptívnym otcom.

Hej, s otcom sme, bačujeme spolu. Všetci moji spolužiaci, starší aj mladší, si už zadovážili rodiny a deti. Ja psa a je nám spolu veľmi dobre.

Ste si teraz bližší?

Určite. Hovoril mi, že prvého pol roka sa ešte v noci budieval a počúval, ako som prišiel domov, ako chodím, či nie som opitý, ale už to prešlo, dnes spáva pokojne. Akceptuje ma. A ja sa mu usilujem venovať, koľko mi čas dovolí. Chodievame spolu do wellness do Vyhní, brávam ho občas na prednášky a koncerty.

On sa zase stará o domácnosť, rozumieme si. Akurát som ho musel naučiť dôsledky tzv. suchého pitia, ktoré stále mávam. Je to otázka mozgu a opakujú sa zhruba v tých intervaloch, keď som ťahal alkoholické šnúry. Sú to zažité mechanizmy, a preto, hoci nepijem, som sem-tam nepríjemný, hnusný, nervózny, zlý a prekážam aj sám sebe.

Musel som ho naučiť to rozpoznávať, lebo boli situácie, že som vtedy zvýšil hlas, pohádali sme sa a potom sme sa jeden druhému ospravedlňovali. Dá sa to naučiť, len treba vedieť, že ten váš abstinujúci alkoholik bude doma občas nepríjemný, lebo skrátka pil by, ale nechce.